Decembrová Mallorca alebo sústredenie v spoločnosti Kulhavého, Hynka či Cinka

Decembrová Mallorca alebo sústredenie v spoločnosti Kulhavého, Hynka či Cinka
02 jan

To, že Mallorca je jednou z top cyklistických destinácií, asi netreba opakovať. Na predsezónne sústredenia sem každoročne prichádzajú nielen tímy z World Tour, ale aj množstvo cyklistov, ktorí tento šport berú vážne a venujú sa cyklistike na výkonnostnej úrovni. Jazdenie na Mallorce je často spájané skôr s mesiacmi február, marec či apríl, čo predstavuje akoby vrchol cyklistickej sezóny na tomto ostrove. Viacero cestovných kancelárií ponúka cyklozájazdy práve v týchto mesiacoch, počas ktorých sa to tu cyklistami doslova hemží.

Minulý rok sa mi naskytla príležitosť ísť na Mallorcu už počas decembra. Nevedel som úplne, čo od toho v tomto období očakávať, ale bol z toho napokon jeden z najlepších cyklistických zážitkov. Okamžite mi bolo jasné, že vždy, keď sa bude dať, tak na Mallorcu v decembri vycestujem. Zhodou okolností táto šanca prišla aj v roku 2019 – už začiatkom novembra sme spolu s parťákom a tímovým kolegom Samom mali zabookované ubytovanie aj letenky.

Keď už spomínam ubytovanie a letenky, môžem to aj podrobnejšie rozobrať. Bývali sme v 4-hviezdičkovom hoteli Roc Leo v lokalite Can Pastilla, ktorý je pre cyklistov po všetkých stránkach maximálne vhodný. Nachádza sa iba 5 minút cesty autobusom od letiska. Rezervovali sme si polpenziu, ktorá nám maximálne postačovala. Jedlo v hoteli bolo kvalitné a čerstvé a ponuka bola veľmi široká na raňajky aj na večeru. Bicykle sme si vzali svoje, aj keď existuje možnosť si tu bike za výhodnú cenu požičať. Pobyt bol v termíne od 6. do 16. decembra, a vyšlo to na 9 tréningových dní. Rozhodol som sa opísať, ako týchto desať dní prebehlo, ako sme trénovali, čo sme zažili, a prečo Mallorca zostáva mojou srdcovou záležitosťou.

Možno sa naskytne otázka: prečo ísť na Mallorcu práve v decembri? Túto otázku dokážem sám sebe zodpovedať celkom jednoducho:

1. Možnosť odpracovať solídny vytrvalostný základ počas zimnej prípravy,

2. Príležitosť jazdiť s borcami, ktorí patria do svetovej špičky,

3. Užívať si cyklistiku so všetkým, čo ku tomu patrí,

4. Spoznať nových ľudí.

Ja sám sa venujem cyklistike na výkonnostnej úrovni, a po minuloročnej skúsenosti som s rozhodnutím neváhal. Vedel som, že v decembri bude na Mallorce určite s kým jazdiť, pretože okrem cestných profitímov v tomto čase sa tu nachádza početná česká komunita cyklistov.  Skrátka, v tomto období je tu každý, kto niečo znamená v českej (a zároveň aj svetovej) horskej cyklistike.

Dám si tú námahu, a vymenujem všetkých, s ktorými som toto sústredenie mal možnosť trénovať v jednom balíku – a začneme pekne zhurta.  Jaroslav Kulhavý (Jaroslav Kulhavy Cycling Team), Ondrej Cink (Kross Racing Team), Kristián Hynek (Vitalo Future Cycling), Jan Škarnitzl (Mitas Mercedes Benz Praha Trek), Jan Vastl (Superior MTB Team) či Martin Stošek (Vitalo Future Cycling) sú len špičkou ľadovca, ale zoznam pokračuje ďalej. Slovenský XCM majster Tomáš Višňovský, Matouš Ulman, Filip Rydval (všetci Česká Sporitelna – Accolade), Pavel Boudný, Marek Rauchfuss, Jan Rajchart, Jan Strož (všetci Ethicsport), alebo aj Matej Prudek, Lukáš Kobes či Josef Jelínek…no a popri týchto borcoch ja a Samo Mikolajčík vo farbách Finančného centra 🙂 Zabudnúť nemôžem ani na ženskú časť balíka – Jana Czeczinkarová, Tereza Neumannová, Nikola Bajgerová alebo Jitka Čábelická boli tiež súčasťou veľkej tréningovej skupiny. Všetci borci sem prišli s jedným cieľom – absolvovať kvalitné sústredenie s dôrazom predovšetkým na vytrvalostné tréningy, či na rovine, v zvlnenom teréne, alebo v kopcoch.

Veľmi dobre som vedel, aký výkonnostný štandard majú spomenutí borci (rozumej, že sú výkonnostne inde :)) Po posezónnom oddychu bolo mojim zámerom počas novembra kvalitne natrénovať, a okrem posilňovne, turistiky, behu či iných aktivít stráviť adekvátne množstvo času aj na  bicykli. Zimák bol preto v plnej permanencií nielen doma v okolí Považskej Bystrice, ale aj na bratislavskej hrádzi a rakúskych rovinách 😀 Ísť sem „z ničoho“ by v takejto partií určite nebolo dobré, a už by ani zďaleka nešlo o sústredenie a tréning, ale bolo by to skôr trápenie a boj sám so sebou. Môj zámer môžem s odstupom času zhodnotiť ako úspešný a konštatujem, že som z 9 tréningových dní na Mallorce dokázal vyťažiť maximum.

Na úvod by som spomenul, ako približne to tu prebieha. Na Mallorce platia v rámci českej komunity, ktorá sa tu každoročne stretáva, určité nepísané pravidlá. Všetci sa stretávajú na jednom mieste každé ráno o 10:00 – na pobreží v S´Arenal na mieste známom ako B9 pri hoteli Acapulco. Tu sa skupiny rozdelia a každá si určí smer – roviny, kopce. A keď hovorím všetci, tak myslím všetci – to znamená hobíci, profíci, muži aj ženy. Je tu preto možné absolvovať švih s olympijským víťazom v jednom balíku. Tréningová skupina jazdí v dvojičkách. Dvojica na špici väčšinou ťahá približne 15-20 minút, pričom tempo udáva podľa seba a následne sa zaradí dozadu. Pre mňa veľmi obľúbené pravidlo je, že približne na tretej hodine tréningu prichádza na rad coffee stop, pričom miesto zastavenia sa vždy priebežne dohodne.

Sústredenie som rozdelil systémom 4+1+4, čo znamená, že som absolvoval dva štvordňové bloky, ktoré som predelil jedným voľnejším, resp. oddychovým dňom. Prvý blok som absolvoval na rovine až v zvlnenom teréne, aby si telo postupne zvyklo na záťaž a predovšetkým na väčšie tréningové objemy. Po regeneračnom dni nasledoval druhý blok, kde už výrazne dominovali kopce. Tento blok som si mimoriadne užil, a to nielen kvôli „VIP spoločnosti“, ale hlavne preto, že som sa sám cítil počas kopcovitých tréningov skvele. A ako to celé prebiehalo deň po dni, opíšem v ďalšej časti článku.

Deň 1

Po raňajkách a doladení všetkých detailov sadáme na bicykle a smerujeme od hotela po promenáde k tradičnému „meeting pointu“ – B9. Po včerajšom dni plnom presunov nepozorujem žiadne známky únavy a začínam sa tešiť. Ešte pred tréningom je mi jasné, že budem potrebovať dofúkať gumy. Pumpa na našom hoteli však nejaví známky použiteľnosti, čo ma mierne vykoľajilo, pretože som to bral ako samozrejmosť a svoju pumpu som si so sebou nezbalil. Narýchlo hľadám náhradné riešenie a napokon mám šťastie. Kúsok od B9 parkuje celé osadenstvo jedného profesionálneho nemeckého cestného teamu a chystajú sa práve na švih. Áno, napokon mi pumpu veľmi ochotne požičali servisáci z BORA hansgrohe 🙂

Vyrážame na juhovýchod ostrova – smer Santanyi a následne pokračujeme na Felanitx a Petru. Po približne polhodine tréningu sa ocitám na špici balíku a na 20 minút aj s parťákom v dvojičke udávame tempo – všetko ale bezpečne v rámci vytrvalosti. Skupina má dnes v pláne dlhší rovinatý deň, avšak my so Samom volíme opatrnejší začiatok a zhodujeme sa na tom, že 4 – 4,5h bude na prvý deň bohato stačiť. Na tretej hodine opúšťame skupinu, neskôr stojíme na káve a užívame si príjemné počasie a slnečné lúče. Zvyšok švihu dotočíme v pokoji na hotel. Prvý a zároveň aj najkratší tréning teda za nami, postupne ale budú ďalšie dni dlhšie a náročnejšie.

Deň 2

Aj dnes je v pláne predovšetkým rovina, a tak vyrážame opäť početná skupina rovnakým smerom ako včera. Od úvodu sa ide celkom svižne, a  počas mierneho stúpania od pobrežia až po odbočku na záhradky sa zahrievam do prevádzkovej teploty. Približne po 2 hodinách si ma prišiel vyzdvihnúť Višňa, a berie ma na špicu. Tempo udáva on, a na rovine to nie je s mojimi 61 kilami povedľa neho žiadna sranda… Po polhodine striedame a som rád že môžem oklepať nohy na konci balíku. Potiahneme to však až na Manacor a odtiaľ sa stáčame opäť smerom „na barák“. Vraciame sa krásnymi kľukatými cestičkami cez Villafrancu až do Porreres, a odtiaľ zvlneným terénom do LLucmayor.

V dvojičke predomnou idú dvaja borci z formácie Ethicsport, a jeden z nich je svojou figúrou doslova neprehliadnuteľný. Ide totiž o najväčšieho chlapa, ktorého možno na českej pretekovej MTB scéne vidieť – a nie je to nikto iný ako „Grande Paolo“ Pavel Boudný (mimochodom mnohonásobný majster ČR a strieborný medailista z ME XCM 2012). V jazde za ním som fascinovaný veľkosťou jeho lýtok, pričom mám dosť blbý pocit, že sú väčšie, ako moje stehná… Z LLucmayoru ná čaká moja obľúbená cesta cez záhradky a potom už len dole kopcom smerom k hotelu. Dnes to vyšlo na 5 hodín a ďalší deň to plánujeme opäť trochu posunúť. Pri sledovaní predpovede začíname byť trochu nervózni, pretože všetky portály hlásia silný vietor. Hovorím si, že mňa to nemôže zaskočiť – jazdím predsa na hrádzi a v Rakúsku, takže viem, aké to je jazdiť, keď fúka. To, čo nás ale čakalo bola pre mňa nová definícia slova vietor.

Deň 3

Už v noci som sa zobudil na nárazy vetra do okien a naivne som veril, že to do rána ustane. Naopak, začalo duť ešte silnejšie, o čom som sa presvedčil, keď som aj s bajkom vyrazil z hotela. V momente, keď som vyšiel na promenádu tak mi bolo jasné, že dnes po tréningu nebudem cítiť iba nohy, ale aj ruky, krk a chrbát – nemýlil som sa. Dnes vyrážame smerom na sever ostrova, a napokon prelezieme aj jeden kopec.

Z Palmy popri letisku smerujeme na Incu a začíname stúpať na LLuc (Col de sa Batalla). Tempa sa ujíma Cimbál, a hneď je skupina menšia 🙂   Sám si hovorím, že vyskúšam držať nastavené tempo, avšak nemám v pláne výrazne prekračovať aeróbny prah, čo sa mi aj celkom darí. Na vrchu stúpania sa počkáme, oblečieme sa do zjazdu a vyrážame smer Pollenca. A práve tu začína naplno úradovať vietor, hlavne jeho bočné nárazy. Pri jednom z nich sa už-už vidím na zemi spoločne s celou skupinou. Poryv bol taký silný, že nás doslova odfúklo 5-6 metrov do strany a celá skupina bola v momente v protismere – našťastie nešlo žiadne auto… Nechápem, že nikto nespadol, avšak odteraz držím rajdy tak pevne ako sa len dá.

Ešte väčšia sranda to začína byť pri pobreží v smere od Port de Pollenca na Alcudiu. Skupina sa medzitým rozdelila, a v tej našej ostalo len 10 ľudí. Bočný vietor neustáva a my lietame ako handry v práčke. V Alcúdií velí kapitán skupiny Križák senior (áno, otec profíka Romana Kreuzigera) na „coffee stop“, a nikto neprotestuje, pretože po takmer 3,5 hodinách to chce minimálne psychologickú pauzu. Sedíme na káve, ale občas mám pocit, že nás odfúkne aj s kaviarňou. Jazda domov pripomína cestný pretek na terezínoch – ideme roztiahnutí cez celú cestu. Smerujeme vnútrozemím na Muro, Sineu a Algaidu, kde sa nám už o trochu viac darí sa skrývať pred vetrom, ale stále je to boj. Na hotel prichádzam od pása dole prekvapivo v „zachovalom“ stave – nohy sú OK, ale doslova mi brnia ruky a krk. Po viac ako 5 hodinách plachtenia vo vetre sa nie je príliš čomu čudovať.

Deň 4

Po včerajšku bohužiaľ Samo berie nedobrovoľné voľno – niečo na neho lezie, a nemá zmysel aby ešte zhoršoval svoj zdravotný stav. Na švih vyrážam teda sám, a od začiatku si užívam ten pocit, keď na bajku možete len sedieť, a nemusíte ho kŕčovito zvierať 🙂 Podmienky sú výborné, vietor v norme a slnko svieti. Dnes mám v pláne obísť dlhý tréning zašitý v skupine a ísť ho čo najviac na pohodu – stráviť čo najviac času v kompenzačno-vytrvalostnej zóne na nízkych tepoch. Predsa len trénujem štvrtý deň v rade, a ešte ma tu čakajú ďalšie dni a v kopcoch.

O desiatej mierime smer Santanyi a Felanitx, kde plánujeme vychutnať obligátnu dávku kofeínu (aj s nejakým sladkým doplnkom). Medzitým ľahko točím nohami v hĺbke skupiny, kde nadlho vytváram dvojičku s Matym Ulmanom. Preberieme všetko možné, od priebehu uplynulej sezóny až po aktuálny stav slovenskej aj českej MTB scény…a tréning doslova letí. Vo Felanitx tankujeme a vydávame sa krásnym úsekom do Porreres a Llucmayoru. Tam mi začína byť jasné, že po návrate k hotelu nebudem mať natočený požadovaný objem, a že to bude chcieť ešte dobrú hodinku niekde namotať.

Napokon som mal šťastie, a našiel som ešte jedného dobrovoľníka, ktorý chcel tréning predĺžiť. Z Palmy teda ešte raz točíme Llucmayor a nazad, avšak vždy inou cestou. Obaja sme spokojní, ako nám celý švih ubehol a napokon som po 5,5 hodinách na baráku, a nadmieru spokojný. Nohy sú stále funkčné, a zámer dnešného tréningu som naplnil. Zajtra ma čaká regeneračný deň, a prichádza v správny čas, pretože predstava ďalšej päťhodinovej fušky vo mne vyvoláva už trochu zmiešané pocity.

Deň 5

Ráno sa zobúdzam s príjemným pocitom, že dnes si pôjdem len zľahka pretočiť nohy, a že sa budem voziť len toľko, koľko budem sám chcieť. Už dávno som presne vedel, čo bude mojím dnešným cieľom – mestečko Santa Mária del Camí, vzdialené od hotela približne 50 minút. Dôvod je jednoduchý, a bude mu rozumieť asi väčšina cyklistov – v miestnej kaviarničke na námestí sa dá sedieť vonku na slnku, a naviac tu ponúkajú výborné „caffe con lecce“ a „tarta de almendra“. Kafé s mliekom a mandľový koláč je moja tradičná voľba, keď tu zastavujem a je to akoby stávka na istotu.

Tradíciu držím aj tento krát, a prisadnem si k trojčlennej českej partií dráharov, ktorí majú dnes zhodou okolností tiež rest day. Dozviem sa od nich napríklad, že ladia formu na domáci dráhový majstrák, ktorý ich čaká už o pár dní. Čas ubieha ani neviem ako a po dobrej hodine sedenia a relaxu sa mi ani nechce dvíhať…napokon sa ale rozhýbem, sadám na bike, a bočnými cestičkami sa vydávam späť. Po príchode na hotel mi v hlave ešte skrsne myšlienka, že by nebolo na škodu sa trochu ponaťahovať a pocvičiť si. Predsa len, jednostranný cyklistický posed sa na mne podpisuje, a ja už začínam cítiť, že som po predchádzajúcich dlhých dňoch v sedle zhrbený a pokrivený ako paragraf.

Hneď, ako zaparkujem bicykel sa do toho púšťam, lebo potom by sa mi určite nechcelo… A skutočne, stačí 40 minút pocvičiť core, a zrazu mám pocit, že moje držanie tela je späť v normále. Zvyšok dňa trávim na pohodu, a do večera ešte ľahkou prechádzkou popri mori. Samov stav sa pomaly zlepšuje. Dnes mal radšej úplne voľno, ale zajtra už by mal byť opäť  v sedle. Ja sa psychicky pripravujem na ďalší štvordňový blok, ktorý bude o poznanie náročnejší, keďže nastúpané metre budú pribúdať.

Deň 6

Na tréning vyrážam s vedomím, že dnes už nebude nič zadarmo. Od pláže sa vydávame najkratšou cestou k horám – smer Bunyola a odtiaľ stúpame serpentínami hore na Col de Soller (5,2km/5,3%). Tempo skupiny je svižné, ale vyhovuje mojim predstavám. Waťťák ukazuje počas 15 minútového kopca stále okolo 265W pri 154-158bpm, čo je ideál. Po dlhom kľukatom zjazde do mestečka Soller pokračujeme hore na Jazerá, a to najdlhším stúpaním, ktoré na Mallorce možno nájsť. Stúpanie Puig Mayor, alebo Tunnel de Monnaber má už slušné parametre – skoro 14km pri priemere 6%, čo znamená nastúpať cca 850m na jeden šup. Tu sa o tempo stará úradujúci vicemajster sveta v MTB maratóne Kristián Hynek, a ďalších 6-7 členov skupinky ho nasleduje.

Počas celého kopca sa cítim komfortne a po takmer 50 minútach sme na vrchole, kde je však zrazu poriadne chladno a zamračené. Pozerám na computer, ktorý ukazuje 5 stupňov, a tak na seba navliekam všetko, čo je poruke – rukavice, bufka, vesta… Od jazier doslova letíme nadol smerom na LLuc a Caimari, kde odbočíme na zvlnené cestičky popod kopce. Ide o naozaj veľmi pekný úsek – stále hore-dole a doľava-doprava po úzkych miestnych komunikáciách. Kofeínové intermezzo prichádza po 3,5 hodinách v mestečku Alaró, kde sadáme do overenej kaviarne dovnútra do tepla. Ide o kaviareň s názvom Cycling Planet, a patrí medzi najpopulárnejšie na ostrove. Objednané cappuccino a carrot cake vo mne zmizli ako v čiernej diere. Okrem tradične výbornej kávy tu možno nájsť aj pomerne netradične zariadené WC – fotiek na internete je určite dosť 🙂

Po tomto odfúknutí som mal ešte v úmysle to strihnúť s Višňom, Kristiánom a Martinom Stošekom cez ďalší kopec – Orient, ale napokon som sa rozhodol, že bude lepšie pokračovať s väčšinou po rovine smerom na Algaida a LLucmayor. Ukázalo sa, že to bolo správne rozhodnutie, a nohy bolo na konci tréningu cítiť. Summa summarum – dnes 5 hodín a cez 2000m výškových v slušnom tempe.

Deň 7

Zobúdzam sa s istotou, že dnes ma čakajú znova kopce, jedinou hádankou ostáva trasa. Valné zhromaždenie na B9 rozhodlo vydať sa smerom na Palmu, a odtiaľ do kopcov na „Vojakov“ a Andratx. S voľbou trasy som maximálne spokojný, jednak preto, že som takúto konfiguráciu dávno neabsolvoval, a tiež kvôli poveternostným podmienkam. Je síce výrazne teplejšie ako predošlé dni, ale znova sa poriadne rozfúkalo. Všetci sa chcú pred vetrom skryť v horách, a práve tento variant je najkratšou cestou pod kopečky.

Na Vojakoch (Coll de sa Creu) sa to opäť selektuje a nejde sa vôbec pomaly. Následne sa ale všetci počkáme, a pokračujeme veternejším úsekom na Calviu. Pred Andratxom odbáčame prudko doprava a začíname stúpať na Coll de sa Gramola. Tempo skupinky mi ideálne vyhovuje, hýbem sa niekde okolo aeróbneho prahu, avšak ostalo nás asi 8-9…Nasleduje zábavný zvlnený úsek po západnej strane ostrova s peknými výhľadmi na more. Je to ako na horskej dráhe, no o tempo sa vpredu starajú Višňa a Maty Ulman, čo v bočnom vetre za nimi miestami nie je úplná sranda (rozumej, že idú jak motorky). Nevadí, nohy sú super, tréning má parádny flow a všetko klape ako hodinky – tak sa mi to páči! Rýchlymi a technickými zjazdami prichádzame do Banyalbufaru, a odtiaľ nás čakajú dve približne 3km stúpania smerom na Valdemossu. Najprv Coll de sa Bastida, potom Coll den Claret (tempo stále rovnako svižné) a potom už len zjazd do Valdemossy.

Kopcovitá časť tréningu je za nami, zvyšok bude už zvlnený – avšak najprv absolvujeme pitstop v Santa Marii. Ani po krátkom posedení však tempo neklesá, o čo sa stará „Škarna“ spolu so svojim tímovým kolegom Jozefom Jelínkom. Následne ich striedam na špici spoločne s Marekom Rauchfussom, a potiahneme cca 10min cez záhradky…zvyšok tréningu už idem voľne a po pláži smerom k hotelu len vytočím nohy. Dnes to stálo za to – fun factor bol veľmi vysoký, aj nohy poslúchali, a aj čísla potvrdzujú, že šlo o plnohodnotný tréning. Finálne hodnotenie 10/10.

Deň 8

Predposledný deň sústredenia mierne prehodnocujem plány, a kopce mením za rovinatý profil. Nebudem klamať, dva predchádzajúce dni sa už do nôh trochu zahryzli, a aj keď by som dnešok v kopcoch určite dokázal odtrénovať, nechcem ísť zbytočne cez hranu. Kopce teda odsúvam na nasledujúci deň, a na pláž smerujem s prianím, aby sa našiel niekto, koho prehovorím na rovinatý švih. Napokon sa ukázalo, že ani zďaleka nebudem sám, a vytvárame celkom početnú skupinu, ktorá sa vydáva známym smerom…na Porto Cristo.

Tentoraz dorazíme až do samotného mestečka a prechádzame malým prístavom, odkiaľ sa následne stáčame na Manacor. Dnes už v balíku všetci vítajú po pár dňoch aj (skoro) vyliečeného Sama. Opäť je dosť veterno, čo si najviac užívajú tí ,ktorí ťahajú skupinu na špici…Po opustení Porto Cristo sa na Manacor stále mierne stúpa, a práve tam prestriedali na špicu kapitán skupiny „Križák senior“ spolu so Samom. Ja idem v druhej lajne za Samom, ale aj tak cítim ako silno fúka oproti…pri pohľade na watty si hovorím, že obaja si to musia celkom dávať 😀 Roman Kreuziger starší má síce 54 rokov, ale ťah v nohách má stále vynikajúci. Nakoniec, stačí si pozrieť jeho výsledky, ktoré dosiahol počas aktívnej kariéry…

Po 25 minútach však Križák dáva pokyn na striedanie, a tak si idem potiahnuť aj ja. Vedľa mňa ide v dvojičke neznámy chlapík, ktorého som počas predchádzajúcich dní ešte nevidel, ale automaticky ho beriem ako člena českej enklávy. Úsek do Manacoru má tiež niečo do seba, cesty sú úzke a málo frekventované a človek sa tu vôbec nenudí. Svojho parťáka v dvojke sa v slovenčine pýtam, či pozná cestu do Manacoru, na čo mi odpovedá len „in english“. OK, takže Čech to asi nebude…ale uisťuje ma, že cestu pozná. Viac ma však udivuje, že s prehľadom zvláda nastolené tempo (v kratších brdkoch zachádzam výraznejšie nad aeróbny prah), pretože na pohľad vyzerá ako čerstvý päťdesiatnik. Prekvapenie sa však dozviem až po tréningu…

V Manacore je čas na preventívnu dávku kofeínu a miestny billboard mi pripomína, že práve v tomto mestečku sa narodil fenomenálny tenista a športovec Rafael Nadal. Z Manacoru nás čakajú ešte približne dve hodiny motania, ale uteká to rýchlo. Vyhýbame sa všetkým hlavným ťahom, a z Porreres smerujeme na Montuiri, popod Randu na Llucmayor a popri diaľnici najkratšou cestou na barák. Aj po 5,5 hodinách sa na konci švihu cítim výborne a zajtra tak môžem blok ukončiť v kopcovitom teréne. A ešte spomínané prekvapenie. Na konci tréningu sa ma starý Križák pýta, či viem s kým som ťahal špicu na ceste do Manacoru. Hovorím mu, že neviem, a on odpovedá, že to bol Erik Zabel (ak náhodou niekto nevie o koho ide, odporúčam hneď vyhľadať jeho palmares). No, čo k tomu dodať…len tiež mi to mohol povedať skôr 😀

Deň 9

Posledný tréningový deň kempu, ale veľmi mi to nevadí. Únava sa už nahromadila, a ani hlava už nechce spolupracovať tak, ako prvá dva-tri dni. Ťahať štvordňový blok je síce náročné aj fyzicky, ale povedal by som, že ešte náročnejšie je to z psychologického hľadiska. Dnes ale končím…a tak si to idem vychutnať. Väčšina má v pláne Formentor a tak vyrážame na sever.

V Ince sa asi dvanásť ľudí vrátane mňa odpája a začíname naberať prevýšenie. Zostava je znovu nabitá – Kristián Hynek, Martin Stošek, Marek Rauchfuss, Jan Vastl či Filip Rydval. Na Lluc vychádzam približne na rovnakom výkobe, ako naposledy, avšak pokračujeme ďalej na Jazerá. Dozvedám sa, že borci chcú dnes strihnúť Sa Calobru, čo však ihneď škrtám, pretože by to znamenalo takmer 6 hodín a 3000 výškových, a to nie je úplne v súlade s mojimi predstavami. Na križovatke sa teda delíme, ostávame vo štvorici (ja, Filip Rydval, Jan Vastl a Lukáš Kobes) a stúpame k Jazerám, pričom veru nejde o žiadne flákanie. Hore oceňujem, že som si ako traťovku urobil šunkovo-syrovú bagetku, dávam vestu a idem si užiť najdlhší zjazd na Mallorce. Zjazd do Solleru je naozaj krásny a láka pustiť brzdy, ale niektoré zákruty sú neprehľadné a nebezpečné. Hneď sa mi v hlave vybavuje nepríjemný zážitok z tohto miesta z minulého roka, keď sme tu aj s parťákmi ratovali vážne zraneného motorkára.

Dnes ale všetko prebehlo hladko, ale čaká nás zdolať ťažšiu stranu Coll de Soller. Po opatrnejšom začiatku borci znovu rozbiehajú motory a znovu to má svižný rytmus. Na vrchole Sollera stretáme početnú skupinku Bory a spoločne s nimi pokračujeme do Santa Marie, kde aj Boráci zhodou náhod dávajú coffee stop. Pauza prišla v správny čas, po 4 hodinách sa to už celkom pýtalo. Dávam si v ten moment najlepšiu čokoládovú „napolitanu“ spolu s najlepším cappuccinom. Odtiaľto už pokračujeme len v dvojke s Filipom Rydvalom, a naťahujeme to cez Algaidu, LLucmayor a Záhradky. Dnešok končím ako najdlhší deň po 5 hodinách a 40 minútach. Únavu cítiť, ale popravený nie som, takže „mission completed“ 🙂 Večer ešte zbalíme so Samom bicykle a zvyšok vecí, a ideme na poslednú večeru, ktorá teda chutila mimoriadne.

Nasledujúce ráno po raňajkách definitívne zbalíme všetko, a smerujeme na letisko. S Mallorcou sa však nelúčim nadlho, v priebehu januára aj februára tu ešte pár dní plánujem stráviť a moja predsezónna príprava tu už bude prebiehať na plné obrátky. Takisto sa rozrastie aj partia, pretože práve tu absolvuje celé Finančné centrum team klubové sústredenie, a na to sa teda teším neskutočne! A ak budem mať čas a chuť, pokúsim sa podať krátky report aj z tohto tímového sústredenia 🙂

Btw., všetky tréningy, ktoré som absolvoval, sú nahraté aj na strava.com, vrátane záznamu z powermetra a záznamu merača tepovej frekvencie. Tí, čo radi analyzujú si môžu pozrieť aj tieto dáta, prípadne je možu vidieť aj dáta ostatných s ktorými som tréning absolvoval. Na základe toho tak možno získať predstavu aj o tom, ako trénujú tí najlepší zo sveta horskej cyklistiky, a v akých tréningových číslach sa pohybujú.

Pripájame ešte nejaké fotky zo sústredenia…

Autor: Vladimír Hojdík

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *